Hostia by sa mali uctievať. Naučila ma to mama. Niežeby sme sa o tom niekedy rozprávali...odpozorovala som to, získala som to ako črtu, charakterovú vlastnosť, ako znak správania. Vždy, keď mám mať hostí, znervózniem. Či už sú ohlásení alebo nie, zmocní sa ma napätie. Čo položím na stôl, čo ponúknem? Veď aj samotné slovo hosť nabáda k aktu pohostenia! Tiež zažívate tú paniku, keď k vám prídu neohlásení hostia? Málokedy kupujem slané snacky, pretože jednak obsahujú veľa tuku a konzervantov a jednak niet nad domácu kuchyňu! Ale tým si prirábam robotu.
Je to ťažké, najmä, keď sa jedná o:
- veľkú skupinu (žijem sama a tak je pre mňa veľká skupina už traja ľudia. Isto si tiež viete predstaviť aký mám asi odhad a skúsenosti). Pri takých vždy tŕpnem, či niekto neodíde hladný.
- náročného hosťa. To je pre mňa taký, ktorý nemôže to a tiež tamto, na to je alergický a z tamtoho sa mu zdvíha žalúdok. Dám vám radu, všeobecne som vybadala u chlapov averziu voči zelenine spracovanej na omáčku, surovej zelenine a hlavne voči kôpru a chrenu! Pri týchto hosťoch musím vždy konzultovať menu a to ja nerada, keďže zbožňujem prekvapovať a nechať hostí hádať čo jedia.
- nenáročného alebo príliš jednoduchého hosťa, ktorý preferuje skôr nazvime to „všeobecne zaužívané jedlá“ (vyprážaný syr s hranolkami, černohorský rezeň s hranolkami, guláš, vepřo-knedlo-zelo, segedínsky), ktoré ja buď odmietam robiť alebo ich jednoducho nie som schopná pripraviť (vzhľadom na obtiažnosť alebo dlhý čas prípravy). Taký hosť moje experimenty neocení a nikdy im neporozumie.
- hosťa bojazlivého. Taký si jedlo najprv starostlivo poprezerá (či tam zrejme nezostalo niečo živé, čo by sa mu spriečilo v papuľke alebo nebodaj v žalúdku), potom dôkladne vyňuchá a pri prvom súste gúľa očami akoby mal v ústach horúci zemiak. Urputne vás presviedča, že mu to chutí, ale vy už viete, že tomuto človeku už variť nebudete.
A preto som nesvoja, keď ma ľudia vychvaľujú pred druhými, vravia, že viem variť. A ja pritom iba experimentujem. Totiž, nikdy neviem ako daný pokus dopadne. Zatiaľ som mala vždy šťastie. Vo varení ma neopúšťa. A aký je recept? Varte s láskou, buďte pritom sústredení (najradšej varím sama a hostí nechávam prísť až keď viem, že bude všetko hotové) a dajte na inštinkt pri množstvách, ingredienciách, konzistenciách, časoch...čiže staré dobré „od oka“ platí.
No ale už príliš odbieham. Hosťa treba pohostiť. Vedia to i v Prešove, i v Trnave, i v Bratislave a teraz aj v Chattanooge. Môj hlavný degustátor, môj inšpirátor, môj najväčší povzbudzovač , môj dodávateľ tovaru, pomocník, najvďačnejší hosť a konzument, ale tiež výborný kuchár a hostiteľ Ondrej sa ženil. A ukázal, že aj on vie, že hosťa si treba uctiť. A ja mám na tento deň krásnu pamiatku:
Je to ťažké, najmä, keď sa jedná o:
- veľkú skupinu (žijem sama a tak je pre mňa veľká skupina už traja ľudia. Isto si tiež viete predstaviť aký mám asi odhad a skúsenosti). Pri takých vždy tŕpnem, či niekto neodíde hladný.
- náročného hosťa. To je pre mňa taký, ktorý nemôže to a tiež tamto, na to je alergický a z tamtoho sa mu zdvíha žalúdok. Dám vám radu, všeobecne som vybadala u chlapov averziu voči zelenine spracovanej na omáčku, surovej zelenine a hlavne voči kôpru a chrenu! Pri týchto hosťoch musím vždy konzultovať menu a to ja nerada, keďže zbožňujem prekvapovať a nechať hostí hádať čo jedia.
- nenáročného alebo príliš jednoduchého hosťa, ktorý preferuje skôr nazvime to „všeobecne zaužívané jedlá“ (vyprážaný syr s hranolkami, černohorský rezeň s hranolkami, guláš, vepřo-knedlo-zelo, segedínsky), ktoré ja buď odmietam robiť alebo ich jednoducho nie som schopná pripraviť (vzhľadom na obtiažnosť alebo dlhý čas prípravy). Taký hosť moje experimenty neocení a nikdy im neporozumie.
- hosťa bojazlivého. Taký si jedlo najprv starostlivo poprezerá (či tam zrejme nezostalo niečo živé, čo by sa mu spriečilo v papuľke alebo nebodaj v žalúdku), potom dôkladne vyňuchá a pri prvom súste gúľa očami akoby mal v ústach horúci zemiak. Urputne vás presviedča, že mu to chutí, ale vy už viete, že tomuto človeku už variť nebudete.
A preto som nesvoja, keď ma ľudia vychvaľujú pred druhými, vravia, že viem variť. A ja pritom iba experimentujem. Totiž, nikdy neviem ako daný pokus dopadne. Zatiaľ som mala vždy šťastie. Vo varení ma neopúšťa. A aký je recept? Varte s láskou, buďte pritom sústredení (najradšej varím sama a hostí nechávam prísť až keď viem, že bude všetko hotové) a dajte na inštinkt pri množstvách, ingredienciách, konzistenciách, časoch...čiže staré dobré „od oka“ platí.
No ale už príliš odbieham. Hosťa treba pohostiť. Vedia to i v Prešove, i v Trnave, i v Bratislave a teraz aj v Chattanooge. Môj hlavný degustátor, môj inšpirátor, môj najväčší povzbudzovač , môj dodávateľ tovaru, pomocník, najvďačnejší hosť a konzument, ale tiež výborný kuchár a hostiteľ Ondrej sa ženil. A ukázal, že aj on vie, že hosťa si treba uctiť. A ja mám na tento deň krásnu pamiatku:
Príspevky
